Projekt Von z kruhu zvnútra

 

Prečo si sa rozhodla pracovať práve so seniormi?

 

V živote si toho viac prežili, majú na väčšinu situácií svoj názor. Mňa práve zaujalo prezentovať verejnosti tieto ich názory na život, problémy, radosti a starosti a podnecovať ich k zverejňovaniu týchto názorov. Aby aj mladí ľudia seniorov vnímali ako odvážnych, šikovných ľudí s vlastným názorom, ktorí chcú pomôcť a nie sú len frfľoši.

 

Koľko seniorov sa stretáva pravidelne? Je ich dosť?

 

Pomerne pravidelnú skupinu tvorí 9 – 10 ľudí. Samozrejme, stane sa, že niekto ochorie, niekoho niečo bolí, iný ide k doktorovi, alebo niekto zostane doma, pretože je zlé počasie a mal by problém ísť po ľade. Vytvorila som si s nimi aktívny vzťah, čo znamená, že ak niekto ochorie, nie je problém, aby som za ním zašla domov, pretože sa chce aj napriek chorobe zapojiť do niektorej aktivity.

 

Ako sú rozdelené úlohy? Robí každý všetko alebo sa v skupine „špecializujú“?

 

Ja som sa snažila spoznať ich a na základe osobnosti im prideliť úlohu ušitú na nich. Nie nútiť ich do niečoho, ale snažiť sa nájsť cestu, ktorá by pre nich bola atraktívna a plnila by cieľ, ktorý sme si stanovili. Aj témy si určujeme tak, aby vyhovovala každému, aby sa nikto necítil zbytočný. Mám napríklad pani, ktorá píše veľa dobrej poézie. Pre ňu to je akoby terapia a my jej diela zúžitkujeme pri našej spoločnej práci. Aj aktivity sa snažím vyberať tak, aby boli zaujímavé nielen pre tú stálu skupinu, ale aj pre ostatných, ak sa aktivita koná vonku. Aby sa prirodzene zapájali nielen seniori, ale aj ľudia stredného veku alebo mladí. Takisto je cieľom, aby sa zapájali aktívne, nie pasívne. Aktivity sú stavané tak, aby sa nestali len divákmi, ale hlavnými aktérmi.

 

Teraz by sme mohli predstaviť jednotlivé aktivity projektu Von z kruhu. Začnime novinami Pamätníci a seniorskými Haiku. Čo to je a načo slúži?

 

Sú to vlastne myšlienky súvisiace s každodenným životom seniora. Vychádzajú z činností, ktoré sú im blízke. Máloktorý senior používa napríklad počítač. Väčšina z nich číta noviny, preto sme sa rozhodli, že budeme s novinami pracovať ako s médiom. Rozdelili sme ich na dve časti. V jednej sa môžu seniori vyjadriť v rámci seniorskej komunity a otvoriť sa verejnosti. Príspevky sú skôr osobnejšie, intímnejšie myšlienky, zážitky a príbehy. Haiku zase slúži na prezentovanie sa inou, netradičnou formou. Sú to denné zápisy toho, čo žijeme. Príspevok v tejto časti môže byť vtipný, ironický, prípadne mierne sexistický a trochu štipľavý, lebo komunikujú aj takým spôsobom. Potom sa niekedy stane, že ma upozorňujú, aby som to tam nedávala, nezverejňovala to, lebo to je možno príliš odvážne. Oni však nie sú vykopávky, žijú normálnym životom so všetkým, čo k tomu patrí. Žiaľ, pohľad na nich je často skostnatený, hlavne kvôli fyzickým bariéram.

 

Súčasťou haiku je aj inzercia?

 

Je to skôr spôsob, akým prezentujeme tú poéziu. Noviny Echo, ktoré sa vydávajú na celom Slovensku, nám každý týždeň uverejnia niekoľko krátkych básničiek. Práve to je na tom to krásne, že medzi inzerátmi kúpim a predám odrazu človek natrafí napríklad na: „Byť seniorom je naozaj super, každé ráno chodím von...“, nepamätám si to úplne presne. Ale mali sme už aj nejaké ohlasy a reakcie. Stalo sa, že mi volal pán z Vranova nad Topľou, že to čítal. Nie je to inzerát a nevedel čo to je a nedalo mu to spať, kým nezavolal a nezistil o tom niečo bližšie. Čitateľov poteší básnička o dôchodku, lebo väčšina ľudí, ktorí čítajú inzerciu majú okolo 50-ky. Mladí idú na internet, ale seniorov na internet veľmi nenamotáš. Aj v skupine mám rôznych ľudí – asi dvaja majú zavedený internet, ale nájdu sa aj takí, ktorí majú problém s obsluhou telefónu.

 

Ďalšie heslo, o ktorom viem, je Svadbovo.

 

Tému svadbovo sme vybrali, lebo je vo väčšine životov obdobím šťastia a radosti. Je to téma, ktorá sa dotýka všetkých generácií. Na jednej strane je téma koncipovaná tak, že môžu prezentovať svoje zážitky spojené s ňou. Každý z nich si toho už v živote prežil dosť a preto sa chcem venovať konkrétnym príbehom – či už v podobe písanej alebo formou fotografie. Rada by som vytvorila objekt, ktorý býva kulisou fotenia do asanbláže, situácie, ktorá v reálnom čase neexistuje, ale v budúcnosti by mohla nastať. Tým by som chcela prepojiť rôzne generácie. Chcela by som dať zväčšiť 5 až 10 svadobných fotografií, kde sa vyreže tvár a mladí ľudia si môžu vyskúšať, ako by možno vyzerali v minulosti na svadbe. Môžeme sa ale aj pohrať a vytvoriť pár zložený z mladého človeka a seniora. Snažím sa veci robiť nie prvoplánovo ale inteligentne a s hravosťou, aby to ľudia nevnímali ťažkopádne.

 

Podľa hesla humoru nikdy nie je dosť.

 

To hej. Netreba posudzovať stále len kriticky, ale skôr kombinovať. Niekedy kritiku, inokedy humor a nostalgiu.

 

Ďalším projektom je Pre teba dýcham. Veľmi ma zaujal a verím, že nebude len pre seniorov.

 

Nie, bude to jedna z aktivít vo verejnom priestore. Uskutoční sa niekedy koncom marca na Furči. Pravdepodobne pri nejakom nákupnom centre alebo niekde, kde sa prirodzene zhromažďujú ľudia a kde je príjemné prostredie. Ide o dočasnú verejnú inštaláciu, ktorá vzniká z balónov a dychu človeka. Práve dych predstavuje lásku k blížnemu, pre koho stojí za to dýchať. Zapojiť by sa mali mladí aj starí, pretože každý má niekoho, pre koho sa oplatí byť tu a mať ho rád. Je to hravé a milé.

 

Spomínala si už prácu seniorov s mobilmi. Toho sa týka aj ďalšia aktivita Odkaz. Čo ňou chceš dosiahnuť?

 

Základnou úlohou je odstrániť u človeka pocit, že sa nemôže pýtať. Keď potrebuje s niečím pomôcť, aby sa nebál poprosiť. Seniori teda budú na ulici a ich úlohou bude s pomocou okoloidúcich napísať sms-ku a poslať ju niekomu. Stalo sa mi napríklad, že som sedela v kupé a popýtala som si ku káve smotanku naviac. Pán, čo sedel vedľa mňa mi odrazu povedal: „Slečna, vy ste ale aká odvážna?!“ Ja som odpovedala: „Prosím? Veď si len pýtam mliečko. To predsa nie je žiadna odvaha. Len som si niečo popýtala. Veď preto, že sa opýtate, ruku vám neodtrhnú.“ Nechuť opýtať sa spôsobuje strach z toho, že vás ten človek odmietne, ale táto úloha je o tom, aby sa práve pýtali. Presviedčam ich, že ak im aj niekto odmietne pomôcť, tak nie oni sú tí „blbí“, ale ten druhý. Aktivita je zameraná na reakciu spoločnosti. S týmto problémom som chcela pracovať od začiatku. Aj keď som robila nosiča batožiny, tak nikto nevedel, či som z nejakej reklamnej agentúry, či niečo predávam, či som jehovistka a o čo mi vlastne ide. Hodnotili všetko – či mi majú dať do ruky tú tašku s nákupom alebo obyčajnú fľašku minerálky. Niektorí mi nedali tašku a pomohla som im s venčením psa alebo vyniesť smetie. Ide o pomoc starším. Tým som vytvorila aj tú variantu, že ľuďom môžu dôverovať. Je to riskantné, ale keď to nebude robiť nikdy nikto, tak sa to vytratí úplne. To je potom tá najhoršia možnosť. Keď som to robila, viacerí mi hovorili, že by nebolo na škodu, keby sa to konalo pravidelne, raz za týždeň ako pripomenutie toho, že si treba pomáhať. Tu ide o to, aby urobili niečo pozitívne, ale v procese sú akoby neviditeľní. Fotiť sa bude mobil a samotná sms-ka u príjemcu. Síce si to prežijú, ale hlavnými aktérmi by mali byť práve okoloidúci. Fotky z akcie sa potom vytlačia na nejaké plátno a vyvesia na verejnom priestranstve a tí, čo to uvidia budú musieť nad tým uvažovať. Čo ten plagát znázorňuje, čo znamená, prečo tu visí?

 

Prvá, čiastková výstava bude v asi v polke apríla. Tu by ste mali prezentovať výsledky dovtedajšej práce.

 

Bude to závisieť od konkrétnych výstupov. Niektoré sú určené na vystavenie vo verejnom priestore, niektoré budú najskôr niekde vonku a potom ich vystavíme aj na výstave, iné zbierame už teraz, aby sme mali čo ukázať. Momentálne sme v štádiu hľadania vhodného priestoru.

 

Svoje noviny distribuujete na rôzne miesta. Ktoré to sú?

 

Väčšinou sú to verejné knižnice, potom do niektorých seniorských domov, denných centier a samozrejme sa o rozdávanie starajú aj samotní autori. Tí to potom rozdávajú ďalej v rodine, medzi kamarátmi a známymi, ktorí samozrejme nemusia byť z Furče.

 

Aký je Tvoj vzťah so skupinou? Kamarátsky, učiteľský, rodičovský?

Určite kamarátsky. Niekedy ma ešte berú ako adoptívnu vnučku. Pre mňa bolo dôležité, aby ma vnímali ako človeka, ktorý si ich váži. Bez toho sa s ľuďmi pracovať nedá. Každému z nich dávam kúsok môjho srdca a som im veľmi vďačná za spoluprácu so mnou a za nadšenie, s ktorým sa do aktivít zapájajú.

 

Je ešte niečo, čo by si chcela na záver dodať?

 

Chcem povedať, že seniori sú super! (smiech) Mali by sme ich vnímať otvorenejšie, mali by sme sa snažiť ich pochopiť. Starí ľudia vedia byť veľmi vrúcni, úprimní a dobrí, keď vidia, že si ich človek váži. Vedia sa tešiť z maličkostí. Preto ma teší práca s nimi.

 

 

Zhovárala sa Anita Čurneková

Autor článku: Anita Čurneková Čítané: 7353x