S Haiku fantasticky 'uletíte'

To sa podarilo hercom z Divadla bez domova a napriek tomu, že nie sú divadelní profesionáli, ale ľudia, ktorí sa musia pretĺkať životom, často krát zarábajúc si predajom časopisu Nota Bene. Predstavenie pozostávalo z niekoľkých samostatných príbehov vyjadrujúcich jednu myšlienku. Svoju úlohu hral i sprievodný obraz, či zvuk. Herci niektoré zo scén predviedli bez toho, aby povedali čo i len vetu. A ak, tak to nebolo viac ako len zopár slov. Prítomným divákom sa to však páčilo, čo po vyše pol hodinu trvajúcom predstavení ocenili náležitým potleskom. Po predstavení pokračoval program diskusiou publika s hercami na tému bezdomovectvo, ale padali aj iné zaujímavé otázky a odpovede, ktorých upravený prepis si tu môžete prečítať.

Ako dlho vám trvalo, kým ste dostali tento projekt na javisko?

Patrik Krebs, režisér: "Trvalo to takmer rok odkedy sme s tou myšlienkou začali koketovať. Komunikovali sme s mnohými ľuďmi, napríklad s košičanom Olegom Šukom, ktorý je aj autorom polovice scény a tiež aj s inými ľuďmi, ktorí nám pomáhali. Súčasťou prípravy na predstavenie bolo napríklad aj to, že naši herci a herečky sa rôznymi spôsobmi zoznamovali s japonskou kultúrou. Okrem iného aj tým, že sme videli niekoľko japonských filmov. Rozprávali sme sa o tom, čo pre nich Japonsko a jeho kultúra znamená. Samotné skúšanie nám zabralo asi päť mesiacov"

Ako ste vyberali scénu a obsadenie?

Jela Matuškovičová, herečka: "My sme to skúšali viacerí. Každý jeden príbeh. A komu to najviac sadlo, tak bol do toho obsadený. Herci sa však menia, niektorí prichádzajú, niektorí odchádzajú, takže viacerí z nás vedia zahrať viacero príbehov aby mohli zaskočiť."

Uršula Kovalyk, spisovateľka a herečka: "Je to realita nášho divadla, že ľudia prichádzajú a odchádzajú. Mnohí sa vrátia po polroku aj po roku. Akceptujeme každého rozhodnutie odísť a prísť. Mávame dvere vždy otvorené. Napriek tomu, že u nás platia určité pravidlá hry, tak každý kto odchádza pretože má nejaký pocit, alebo prežíva určité životné obdobie, niekedy ťažšie niekedy ľahšie, sa vždy môže vrátiť a plynule zapadnúť do deja."

Čo vám dáva to divadlo? Aký máte z neho pocit?

Joshua Kanáloš, herec: " V prvom rade je to sebarealizácia a relax. Keď robíte prácu, ktorá vás baví, tak ju robíte s láskou. A to aj vďaka režisérovi. Pretože ja nie som veľmi poslušný a obdivujem, že on má na to nervy."

Matúš Ježo, herec: "V prvom rade je to zábava. Cítim sa v divadle veľmi dobre. Sú tu výborní kolegovia. Dáva mi to väčšiu silu a sebadôveru."

Denisa Okrutská, herečka, vozíčkarka: "Mne to dáva pocit slobody. Únik z bežných vecí. Keď môžem dlhšie stáť ako, dajme tomu, sekundu alebo dve. A možno raz vymyslia takú hru, kde budem môcť utekať."

Veronika Ježová, herečka: "Mne dáva divadlo veľkú silu. Som veľmi šťastná, že tu môžem byť, a že sa môžem uplatniť."

Cecília Madérová, herečka: "Pre mňa je divadlo hra pre takých ľudí ako sme my s postihnutím."

Prečo Haiku? Prečo práve táto netradičná forma poézie?

Patrik Krebs: "My sme sa pokúsili preniesť do divadla básne Haiku. S odstupom času sme všetci pochopili, že to bolo preto, lebo to bolo fantastické rozhodnutie. Na začiatku sme to však nevedeli. Priznám sa, že ja som sa s Haiku prvý krát stretol asi pred dvadsiatimi rokmi ako 'puberťák' a celý môj život ma niektoré veci sprevádzajú. Keď sme rozmýšľali nad ďalšim divadelným projektom, tak sme rozmýšľali, do ktorej krajiny a jej kultúry ho zaradiť. Predošlé bolo mexické. Prvé predstaveie bolo inšpirované indickou kultúrou. Tak som si povedal: 'Milujem Japonsko. Milujem Haiku. A mohli by si to obľúbiť aj naši herci.'

Na začiatku nikto nechápal, čo to je. Prečo tri riadky? Ale pochopili sme, že je to pre nás priam ideálna forma na to, aby sme čo najviac 'uleteli' vo fantázii. Aby sme mohli byť slobodní, pretože klasické hry, myslím tým dramatické texty, zväzujú našich hercov napríklad v tom, že musia rozprávať a pamätať si. V niektorýc momentoch to bolo až kontraproduktívne. Preto sme sa rozhodli ubrať z textu a dať viac emócií, obrazov a experimentov.

Keď som prišiel na japonskú ambasádua povedal som im, že by sme cheli robiť Haiku, tak nikto tomu neveril, nikto si to nevedel predstaviť abmasáda s nami vôbec nespolupracovala a keď sa dozvedeli, že by to mali hrať bezdomovci, tak už vôbec nie. Chcem tým povedať iba to, že je to tak nepredstaviteľná forma na začiatku, že možno aj vás to inšpirovalo, pozerať sa na starú vec, novými očami."

Majú herci aj inú prácu? Venujú sa aj niečomu inému?

Cecília Madérová: "Mala by som nastúpiť ako 'SBSkárka' na Námestí Slobody v Bratislave. Okrem toho predávam časopis Nota Bene."

Igor Tibenský, herec: "Ja mám všeliake brigády. Chodím za prácou. V Piešťanoch som bol, v Prahe... Preto som niekedy aj mimo divadla."

Plánujete, alebo chodíte aj do zahraniča s týmito predstaveniami? Alebo či chcete?

Patrik Krebs: "Chceme! Najradšej by sme išli do Japonska, ukázať im ako sa robí Haiku. :)"

Joshua Kanáloš: "Každoročne sa zúčastňujeme festivalu Babie leto, ktorý prebieha v Prahe v priestoroch Bohnickej psychiatrickej léčebny. Tam sa okrem iného propagujú a predávajú výrobky z chránených dielní. My 'divadlá' netradičných foriem sa toho zúčastňujeme a tým tie dielne podporujeme. Som sklamaný, že na Slovensku si to žiadne mesto nezobralo pod patronát."

Veronika Ježová: "Ja som sa zúčastnila jedného divadelného projektu, ktorý sa konal v Maďarsku. Holandské bezdomovecké divadlo, slovenské, české a maďarské spoločne nacvičili hru Vianočná koleda od Charlesa Dickensna. Bolo to veľmi kráse. Zažila som neskutočných jedenásť dní. A na zdokonalenie angličtiny to bolo perfektné."

Aké to bolo pre tých, ktorí na určitý čas od divadla odišli? Aké to bolo? Chýbalo tam niečo? Bolo to možné nahradiť niečim iným?

Igor Tibenský: " Určite to chýbalo človeku. Koľko krát som sa učil texty počas práce. Robil som zatepľovanie budovy, lepil som polystyrén, k tomu som si recitoval Shakespeara. Majster na mňa pozeral a len krútil hlavou: 'Človeče, Ty si sa zbláznil...' Kvôli práci musím cestovať a ináč sa nedá. Chýba mi to a rád sa do divadla vraciam."

Veronika Ježová: "Na začiatku to bolo tak. Bola som v jednom kole: robota - škola - divadlo. Jedine v nedeľu som mala päť hodín voľna. A keď som zrazu nemusela ísť do toho divadla, tak som sa nudila. Bolo mi smutno. Ale pomohlo mi to v tom, že som sa mohla venovať viacej škole a práci."

Najbližšie predstavenie Haiku v podaní hercov Divadla bez domova budete môcť v Košiciach vidieť už 7. mája v Tabačke.

Fotogaléria z predstavenia

foto: Tomáš Čižmárik

Autor článku: Tomáš Čižmárik Čítané: 6367x