Recenzia Leny Kurukovej
(for english please scroll down)
V roku 2013 sa Košice mali stať európskym kultúrnym centrom. Výsledok projektu EHMK 2013 je však kontroverzný a balansuje na hrane medzi megalomanstvom a provincionalizmom. V tomto kontexte je zaujímavé zamerať pozornosť na umelecký festival Medzicentrum, ktorý v lete prebehol v tomto jednorázovom európskom hlavnom meste kultúry a bol súčasťou oficiálneho programu. Formát a obsah festivalu je možné chápať ako istý protiklad veľkých gest, ktoré sprevádzajú podujatie EHMK. Zameranie Medzicentra je možné odčítať už zo samotného názvu. Zatiaľ čo postkoloniálne myslenie prinieslo negáciu rozdelenia na centrum a perifériu a ich vzťahy nahradilo horizontálnym zoskupením centier, termín medzi-centrum odkazuje k ďalšej zmene perspektívy: k záujmu o to, čo dosiaľ unikalo pozornosti.
Košická verzia Medzicentra bola už štvrtým pokračovaním formátu, ktorý predošlé roky hostili Stanica Žilina-Záriečie a banskoštiavnická BANSKÁ ST A NICA. Organizátorkou tohto i predošlých ročníkov je umelkyňa Nina Šošková, ku kurátorskej spolupráci si tentokrát prizvala umelca a kurátora Milana Mikuláštíka. Festival sa uskutočnil ako súčasť projektu SPOTs, čo je sieť kultúrnych uzlov umiestnených v bývalých výmenníkových staniciach na košických sídliskách. Zámerom pôvodne nenápadného projektu SPOTs bolo kultúrnymi a vzdelávacími aktivitami priamo osloviť čo najširšiu verejnosť. Postupne sa prebudované výmenníky stali jednými z najvýraznejších a najúčinnejších modelov napĺňajúcich pôvodnú víziu EHMK 2013 spočívajúcu v dlhodobej transformácii mesta pomocou kultúry.
Program Medzicentra okrem tvorby diel pozostával z verejných prednášok, exkurzií a diskusií, výsledkom týždňového festivalu bola skupinová výstava v jednom z výmenníkov (výmenník Štítová). Podujatia sa zúčastnilo dvanásť umelcov a umelkýň a rozmer podujatia bol česko-slovenský. Téma štvrtého ročníka Medzicentra Medzi výmenníkmi súvisela s miestom jeho konania. Nie je preto prekvapujúce, že mnohí zo zúčastnených nadviazali na charakter výmenníkov orientovaných na spoluprácu s obyvateľmi sídliska a veľká časť vytvorených diel a intervencií obsahovala participačný moment. Podobu diel ovplyvnilo aj prostredie sídlisk, ktoré sú vlastne slovenským príspevkom k urbanizmu Košíc. V druhej polovici dvadsiateho storočia zažilo mesto Košice výraznú premenu – z historického maďarského kultúrneho centra sa vďaka vybudovaniu železiarní zmenilo na slovenskú industriálnu metropolu. Panelové sídliská sú neretušovanou verziou obrazu mesta, ako ho dôverne poznajú jeho obyvatelia. Zároveň sú však zásluhou svojej uniformity špecifické aj nadlokálne a typické pre celú oblasť východnej Európy.
Fenomén sídlisk so sebou prináša množstvo protichodných emócií a tém: vyhrotené negatíva i pozitíva, lásku i nenávisť k miestu, blízkosť a zároveň odcudzenie. Nakoľko mnohí z umelcov poznajú život na sídlisku z vlastnej skúsenosti, v dielach prevládalo kladné vysporiadanie sa s priestorovými aj mentálnymi špecifikami priestoru. Medzi panelákmi vytvoril svoje dielo Martin Kochan, ktorý sa zameral na pozitívne možnosti sídliskového spolužitia. Pomocou farebných nití navzájom pospájal niekoľko desiatok domácností. Obyvatelia si mohli vybrať niť preferovanej farby, ktorej jeden koniec následne vyhodili z okna. Kochan všetky nite prepojil a vytvoril tak stred vznášajúci sa nad zemou. Prepájanie domácností niťami môže byť odkazom k možnostiam sídliskových detí, ktoré si medzi oknami posielajú poštu, no zároveň je to vízia komunikačného uzla medzi všetkými obyvateľmi. Rôznorodosť nití je možné chápať ako premiešanie jednotlivých spoločenských tried, čo je jedna z dôležitých pretrvávajúcich pozitívnych vlastností sídlisk. Dielo Šarkan je tak symbolom naplnenej utópie. Zaujímavým komunikačným rozmerom Kochanovho diela bol už samotný participačný proces vzniku, pri ktorom autor účastníkom vysvetľoval, že sa podieľajú na tvorbe sochy.
Na komunikáciu a proces sa zamerali aj Zuzana Godálová a Július Krištof. Ich aktivita by sa dala prirovnať k osvetovej činnosti s istou dávkou situačnej komiky. V horúcich letných dňoch komunikovali a diskutovali na sídliskách s náhodnými okoloidúcimi a obyvateľmi pozerajúcimi z okien o zmysle a činnosti kultúrnych centier priamo pri ich paneláku. Výsledkom akcie boli fotografické a video záznamy náhodne vzniknutých situácií. Akcia s názvom medzisieť súvisí s dlhodobou činnosťou Godálovej a Krištofa, ktorí v Topoľčanoch založili združenie Nástupište 1-12. Združenie organizuje kultúrne akcie v podchode autobusovej stanice, ktorým denne prechádzajú tisícky ľudí. Aktivitami na poli súčasného umenia sa Nástupište pokúša zaujať veľmi rôznorodé a negalerijné publikum a zároveň pozmeniť zakonzervovanú predstavu širokej verejnosti na to, čo je vlastne umenie.
Intervenčný charakter mala dočasná inštalácia Štefana Oliša Manifestácia. Do nevzhľadného podchodu na sídlisku umiestnil veľké množstvo červených balónov. Vplyvom vetra sa balóny presúvali a nakoniec rozleteli alebo boli rozobrané, pričom tieto manévre vzbudili záujem mnohých okoloidúcich. Názov akcie odkazoval k masovým podujatiam a ironizoval nafúknuté gestá oficiálnych kultúrnych akcií, čo bol zároveň site-specifický komentár k prostrediu Košíc v roku 2013. Ľudmila Horňáková si za námet svojej akcie zvolila vzťahy starých rodičov a vnúčat. Prázdniny u babičky na sídlisku sú zrejme stále viac rozšírenou alternatívou oproti prázdninám na vidieku, majú však tiež svoju charakteristickú urbánnu atmosféru. Ľudí na sídlisku sa autorka pýtala na rodinné vzťahy a ich odpovede prepisovala na veľkoplošný billboard, čím vytvorila protiklad intímnej spovede na reklamnom nosiči. Náhodné zaznamenané výroky boli miniatúrnou sociologickou sondou do premeny medzigeneračných vzťahov.
Na participácii založil svoje dielo aj Tomáš Rafa, ktorý vlastné tvorivé gesto eliminoval na prizvanie rómskych detí a tínedžerov. Tí spolu s dobrovoľníkmi z bielej majority vytvárali veľkoplošnú maľbu na tému vzájomného spolužitia. Okrem všeobecne pozitívnych symbolov sa na spoločnom obraze objavili aj motívy masívnych čiernych krížov, či iné ambivalentné znaky. Stretnutie rómskych a nerómskych tínedžerov a ich spoločná práca bola pre mnohých prvou skúsenosťou premiešania skupín, ktoré inak ostávajú striktne oddelené. Táto situácia je obzvlášť paradoxná v meste, kde žije pomerne veľké percento Rómov, ostávajú však z veľkej časti vylúčení z bežného života majority. Vzťah k rómskej menšine na politickej úrovni ilustruje vybudovanie ďalšieho slovenského segregačného múru, tentokrát oddeľujúceho sídlisko Luník IX práve v čase konania Medzicentra. O niekoľko dní sa na múre objavil veľký nápis Prepáčte namierený smerom k rómskemu sídlisku, ktorý bol odkazom a zatiaľ utopickým volaním v segregovanej spoločnosti.
Priamo na podobu konkrétneho výmenníka reagovalo dielo Pavla Karousa. Budova bola nedávno invenčne prestavaná na kultúrno-športové centrum so zalomenou fasádou v podobe horolezeckej steny. Karous vytvoril sochársky objekt Umelý kameň, ktorý zachovával vizuálnu podobu architektúry a vytváral zdanie, akoby odpadol z budovy. Autor zdôraznil protiklad umelého a prírodného: „odlomenie“ časti fasády je reakciou na inšpiráciu architektúry prirodzeným horolezeckým terénom v panelákovom prostredí. Táto zábavná hra významov mala aj veľmi utilitárny rozmer, nakoľko objekt sa čoskoro stal zvládnuteľnou verziou horolezeckej steny vhodnej aj pre najmenších. Karous tak vytvoril nový typ detskej preliezačky, ktorá má potenciál stať sa populárnou.
K budovám a polohe výmenníkov sa viazalo aj dielo Evy Tkáčikovej, ktorá do terénu umiestnila turistické značky navigujúce obyvateľov k týmto kultúrnym uzlom. Budovy výmenníkov ako „obetné“ miesta vo svojom diele prezentoval Erik Sikora. Umelec strávil časť dňa a jednu noc v stane na streche výmenníka a počas tohto meditačného študijného pobytu prišiel na nápad, ako zachrániť zateplenie budov a zároveň prospieť vtákom na sídliskách. V Sikorovom videu sa diváci najskôr dozvedia o odpore autora k zatepľovaniu polystyrénom, no nakoniec sú oboznámení s plánom, ako tento typ zateplenia ochrániť pred vtákmi. Logické pasce nie sú v autorovej tvorbe ničím výnimočným. Autor navrhuje obaliť výmenníky vrstvou polystyrénu obohateného o jedlé semienka, čím by sa výmenníky stali obetou slúžiacou k záchrane okolitých panelákov pred vtáčími náletmi. Autor prináša nečakané odpovede na existujúce otázky, v jeho dielach sa často preskupuje absurdná a praktická rovina, čo divákov nevyhnutne zneisťuje a zároveň núti prejsť do inej dimenzie uvažovania.
Diela Doroty Kenderovej, Andrey Kalinovej a Jaroslava Kyšu by sa dali označiť ako subtílne intervencie. Kalinová sa dlhodobo venuje umeleckej tvorbe reagujúcej na architektonické prostredie (v niekoľkých dielach napríklad tematizovala prostredie Trenčianskych Teplíc). Pre Košice vytvorila dielo v nefunkčnej fontáne pri obchodnom centre na Luníku II: z centra mesta preniesla zvuk fontány do spustnutého priestoru bývalej fontány na sídlisku. Dielo odkazuje ku konfrontácii minulosti a prítomnosti, no i predstáv a reality. Je komentárom k nenaplneným architektonickým snom a zdôrazňuje situáciu, keď pôvodne plánovaný urbanistický zámer v realite nefunguje. Dorota Kenderová umiestnila svoje diela do okolia jedného z výmenníkov – na stromy nitkami opätovne pripevnila spadnuté listy a na zabudnutom schátranom židovskom cintoríne rozostavila horiace sviece. „Zastavenie“ spadnutých listov na polceste môže byť chápané ako zdôraznenie a uvedomenie si okamžiku a zároveň upriamenie pozornosti na prírodný prvok sídliska. Rozsvietený cintorín zdôraznil časť pôvodnej krajiny zabudnutej medzi košickými panelákmi. Umelecká akcia môže byť pripomenutím procesu krajinného prepisovania: pri plánovaní zástavby v kancelárii bez vzťahu ku skutočnej krajine často dochádzalo a stále dochádza k situáciám, keď sú historicky dôležité miesta vymazané, či odsunuté na okraj záujmu.
Dielo Konečný stĺp Jaroslava Kyšu malo formu nenápadného, až skrytého sochárskeho zásahu. Po plastovej lešenárskej trubke, akoby pozostatkom po inštalatéroch trčiacom zo zeme na trávniku, sa pohyboval prstenec železných pilín. Neustále preskupovanie pilín prostredníctvom magnetu je symbolom nestabilnej sochy a premien významu. Piliny symbolizujúce odpílené a zničené monumenty vystupujú v úlohe anti-monumentu. Zároveň je tu dôležitý prvok náhodilosti a nenápadnosti: dielo mení svoju podobu a je naň možné naraziť len sústredeným hľadaním alebo náhodou. Názov diela je negáciou názvu ikonickej sochy z dejín umenia – Brancusiho Nekonečného stĺpu. Kým Brancusiho stĺp bol koncipovaný ako vojnový pamätník, Kyšovo dielo je možné chápať ako „pamätník“ každodennosti. Svoju úlohu zohralo aj zasadenie diela do kontextu podujatia Košice 2013, kde práve v čase konania Medzicentra prebiehala v novej plavárenskej Kunsthalle výstava fotografických dokumentov diela Constantina Brancusiho. Kyšova kinetická socha sa tak stala ironickým komentárom k podobe programu EHMK, v ktorom prevažuje zameranie na veľké mená a jednorázové veľkolepé podujatia. Program Medzicentra stál tomuto obsahu v opozícii a vybalansoval to, čo veľké projekty postrádajú – bezprostredný kontakt s obyvateľmi orientovaný na dlhodobý účinok v podobe zmeny vnímania relevancie kultúry.
Zaujímavým momentom celého podujatia bol tiež fakt, že množstvo účastníkov sa okrem umenia venuje aj organizačnej a kurátorskej činnosti. V podmienkach slabo fungujúcej kultúrnej infraštruktúry sú osobné nasadenie a obrovská dávka trpezlivosti jednými z mála možností, ako sa dá situácia postupne meniť k lepšiemu. Atmosféru Košíc, no i mnohých iných slovenských miest, opisuje vtipno-ironický text Michala Hudáka, jedného z prednášajúcich Medzicentre, publikovaný v alternatívnom sprievodcovi po meste s názvom KSC: „Večná každodenná absurdita žitia na nefungujúcom území pripomína zenového guru, ktorý svojim učňom zadáva neriešiteľné rébusy. Keď sa niektorý so žiakov osmelí s múdrosťou guru súperiť, odmenou mu je kungfu do tváre s rozbehom. Toto územie bude Európskou buddhistickou veľmocou, alebo aspoň filiálkou.“ Zmena daného stavu je skupinovým behom na dlhú trať.
Lenka Kuruková
recenzia bola publikovaná v časopise Jazdec
In 2013, Košice should become a European cultural centre. However, the result of the ECOC 2013 project is controversial and is balanced on the border between megalomania and provincialism. In this context, it is interesting to focus upon the Medzicentrum (between centres) art festival which took place in the summer in this short term European capital of culture and which was part of the official programme. The festival's format and content may be understood as a certain contrast to the large gestures which accompany an ECOC event. The focus of Medzicentrum can be read from its name. Whilst post-colonial thought brought a negation of the division of the centre and periphery and replaced the relationship between them with horizontal grouping of centres, the term 'medzi-centrum' refers to another change in perspective: to focus on that which has escaped our attention to date.
The Košice version of Medzicentrum was the fourth of its kind and was previously hosted by Žilina-Záriečie Station and Banská Štiavnica BANSKÁ ST A NICA. The organiser of this and previous year's event is artist, Nina Šošková. This time she invited artist and curator, Milan Mikuláštík, to cooperate. The festival took place as part of the SPOTs project which is a network of cultural junctions situated in the former heat exchanger stations in the Košice suburbs. The aim of the originally inconspicuous SPOTs project was to directly engage the widest possible public via cultural and educational activities. The restored heat exchanger stations gradually became one of the most significant and effective models fulfilling the original vision of ECOC 2013, which was the long term transformation of the city using culture.
Apart from creating works, the Medzicentrum programme consisted of public lectures, excursions and discussions, and the result of the week-long festival was a group exhibition in one of the exchanger stations (Štítová exchanger station). Twelve artists participated in the event and the scope of the event was Czech-Slovak. The theme of the fourth Medzicentrum, Medzi výmenníkmi (Between Exchanger Stations) was related to where the event took place. It is therefore no surprise that many of the participants followed on with the nature of the exchanger stations, focused upon cooperation with suburban inhabitants and a large part of the works and interventions also had a participatory element. The works were also influenced by the suburban environment which is actually a Slovak contribution to the urbanism of Košice. In the second half of the 20th Century, Košice underwent great changes and, thanks to the steel works being built, Košice changed from a historic Hungarian cultural centre into a Slovak industrial metropolis. The concrete suburbs are an un-retouched version of the image of a city well known by its inhabitants. At the same time, however, thanks to their uniformity, they are also specific and widely typical for the whole of Eastern Europe.
The phenomenon of suburbs brings a lot of contracting emotions and themes: acute negatives and positives, love and hatred of the place, closeness and at the same time alienation. Since many artists know suburban life from their own experience, their works reflected a positive approach to the spatial and mental specifics of the area. Martin Kochan created his work between the panelled blocks and focused upon the positive possibilities in a suburban co-existence. Using coloured threads, he connected several dozens of households. Inhabitants could choose a thread in their preferred colour and then throw one end of the thread from the window. Kochan connected all the threads and created a centre elevated above the ground. Connecting households with thread could be a message to suburban children who sent mail between the windows and, at the same time, it is a vision of a communications junction between all the inhabitants. The diversity of the threads could be understood to be the mixing of individual social classes, which is one of the important on-going positive properties of the suburbs. The work Šarkan (Kite) is therefore a symbol of achieving utopia. The participation process in the creation was an interesting communicational dimension of Kochan's work, where the author explained to the participants that they took part in the creation of a sculpture.
Zuzana Godálová and Július Krištof also focused upon communication and a process. Their activity could be compared to an educational activity with a certain dose of situation comedy. During the hot summer days, they communicated with randomly chosen people and people looking out of their windows in the suburbs, and discussed the meaning and activities of cultural centres right next to their panelled blocks. The result of the event was photographic and video records from randomly created situations. The event called medzisieť (inter-network) is related to the long term activities of Godálová and Krištof, who established the Nástupište 1-12 (Platform 1-12) association in Topoľčany. The association organises cultural events in the underpass of the bus station through which thousands of people pass daily. Within their activities in contemporary art, Nástupište strives to attract a very diverse and non-gallery audience and, at the same time, change the preserved idea held by the wide public about what art actually is.
The temporary installation by Štefan Oliš, Manifestácia (Manifestation) had an interventional nature. He placed a large number of red balloons in an unsightly underpass in the suburbs. Due to the wind, the balloons moved and finally flew away or were burst and these manoeuvres attracted the attention of many passers-by. The name of the event sent a message to mass events and ironised the pompous gestures of official cultural events and, at the same time, it was a site-specific commentary on the Košice environment in 2013. The theme of the event by Ľudmila Horňáková was the relationships between grandparents and grandchildren. Holidays with grandma in the suburbs are becoming a more and more widespread alternative to holidays in the country, but they have their own characteristic, urban atmosphere. The author asked people in the suburbs about their family relationships and wrote their answers on a large billboard, creating a contrast via intimate confessions using advertising media. The randomly recorded statements were a miniature sociological probe into changing inter-generational relationships.
Tomáš Rafa also based his work on participation and narrowed his own creative gestures to inviting Roma children and teenagers. Together with volunteers from the white majority, they created a large painting with a theme of mutual co-existence. Apart from generally positive symbols, the joint picture also contained motifs of massive, black crosses and other ambivalent features. The meeting of Roma and non-Roma teenagers and their joint work was, for many, the first experience of mixed groups which usually remain strictly divided. This situation is particularly a paradox in a city with a large percentage of Roma, but they are mostly excluded from the normal life of the majority. The relationship with the Roma minority at a political level is illustrated by building another Slovak segregating wall, this time separating the Luník IX suburb at the time when Medzicentrum took place. Several days afterwards, a large sign saying Prepáčte (Sorry) appeared on the wall pointing towards the Roma suburb, which was a message and so far utopian cry in a segregated society.
The works of Pavel Karous reacts directly to the appearance of a particular exchanger station. The building was recently inventively transformed into a cultural/sports centre with an articulated façade in the form of a climbing wall. Karous created the sculpture, Umelý kameň (Artificial Rock), which maintained the visual shape of the architecture and created the impression that it had fallen from the building. The author emphasised the contrast between the artificial and natural: "severing" part of the façade is a response to architectural inspiration gained from a natural climbing terrain and created in the panelled blocks environment. This funny game of meanings also had a very utilitarian dimension since the object soon became a wall manageable by even the youngest inhabitants. Thus, Karous created a new type of climbing frame which has the potential to become popular.
Eva Tkáčiková's work was also related to the positions of exchanger stations. She placed tourist signs to navigate inhabitants to these cultural junctions. The buildings of exchanger stations as "pilgrimage" places were presented in the works of Erik Sikora. The artist spend part of a day and one night on the roof of an exchanger station and, during this meditating study stay, he got an idea about how to save the insulation of buildings and, at the same time, help the birds in the suburbs. In Sikora's video, the audience firstly finds out about the author's repulsion for polystyrene insulation but, in the end, they find out about his plan for protecting this type of insulation from birds. Logic traps are nothing exceptional in this author's creations. The author suggests covering the exchanger stations with a layer of polystyrene enriched with edible seeds, so the exchanger station will become dedicated to saving the surrounding blocks from being raided by birds. The author brings unexpected answers to existing questions, absurd and practical levels often overlapping in his works, inevitably making audiences unsure and, at the same time, forcing them to shift to another dimension of thought.
The works of Dorota Kenderová, Andrea Kalinová and Jaroslav Kyša could be labelled as subtle interventions. Kalinová has been involved in artistic creations responding to an architectural environment for a long time (in some works, for example, she worked on the theme of Trenčianske Teplice). For Košice, she created a work in the non-functioning fountain next to the shopping centre in Luník II: she transferred the sound of a fountain from the city centre to the neglected area of the former fountain in the suburbs. The work referred to a confrontation between the past and present, as well as imagination and reality. It is a commentary on unfulfilled architectural dreams and emphasises the situation where the originally planned urban goal does not work in reality. Dorota Kenderová placed her works in surroundings of one of the exchanger stations - she re-tied fallen leaves on to the trees with thread and she distributed lit candles around the forgotten, eroded Jewish cemetery. "Stopping" the leaves from falling half way may be understand as an emphasis and realisation of a moment, and at the same time, draws attention to natural elements in the suburbs. The illuminated cemetery emphasised part of the original countryside forgotten between the suburban blocks in Košice. The artistic event may be a reminder of the process of re-writing the countryside: when planning buildings in an office without any relationship to real countryside, there were and still often are situations where historically important places are erased or pushed aside.
The work, Konečný stĺp (Finite Column) by Jaroslav Kyša was in the form of an unobtrusive, even hidden, piece of sculpture. A ring of iron shavings moved around plastic scaffolding pipework protruding from a grassy area appearing like the remains left by a scaffolding installer. The continuous movement of the shavings using a magnet is a symbol of an unstable sculpture and changes of meaning. Shavings symbolising filed away and destroyed monuments act in the role of an anti-monument. At the same time, the element of randomness and unobtrusiveness is important: the work changes its form and can only be found by concentrated searching or by accident. The name of the work is a negation of the name of the iconic sculpture from the history of art - Brancusi's Endless column. Whilst Brancusi's column was conceived as war memorial, Kyša's work can be perceived as a "memorial" of everyday life. Placing the work within the context of a Košice 2013 event also played a role, where during Medzincentrum there was an exhibition of photographic documents of the works of Constantin Brancusi in the new Kunsthalle. Kyša's kinetic sculpture therefore became an ironic comment within the ECOC programme, which mainly focuses upon great names and one-off, large events. In this context, the Medzicentrum programme was in opposition and balanced what the large projects missed - immediate contact with inhabitants focused upon long term effects in form of perceiving the relevance of culture.
Another interesting moment of the whole event was the fact that, apart from art, many participants also took part in organisational and curatorial activities. In the conditions of a poorly functioning cultural infrastructure, personal effort and plenty of patience are one option for gradually improving the situation. The atmosphere in Košice, as well as many other Slovak towns, is described in the humorous/ironic text of Michal Hudák, one of the Medzicentrum lecturers, published in the alternative guide to the city called KSC: "The eternal absurdity of everyday living in a non-functioning area resembles a Zen guru who gives his apprentices unsolvable rebuses. If some pupils dare to compete with a guru's wisdom, their reward is a Kung Fu kick in the face. This area will be a European Buddhist superpower or at least a branch." Changing the given status is a group long distance run.
Lenka Kukurová
the review was published in Jazdec magazine
